reklama

Boli sme na exkurzii

Ktorá práca je najťažšia? Naša poštárka tvrdí, že tá jej. Musí lietať za každého počasia a v zime má snehule s hladkou podrážkou, takže, keď ide hore našou neodmetenou ulicou, šmýka sa s ňou. Myslím si, že pani poštárka sa hrozne mýli. Objavil som prácu, pri ktorej mi tuhne krv v žilách.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Osud
Osud (zdroj: biker11)

Nejde o žiaden adrenalín, ani to nie je krvavá práca ľudí v nemocníc, ktorí tiež spadajú do tejto najťažšej kategórie...ale pekne po poriadku.

Vysokoškoláci sa vybrali na výlet zázračným školským autobusom. Teda nebol zázračný, ale za cestu sme platili zázračné málo. Ráno, 8.00, nástup na parkovisku. Prišiel, čo bolo tiež zázračné, každý. Len pán vyučujúci chýbal. Šofér, starý komunista, vycucol zo zuba zvyšky raňajok a obrátil sa ku mne: „No kde je ten súdruh?" Ale nakoniec prišiel, fešák. Nespievalo sa, ako kedysi na stredoškolských výletoch a ani Disko mi mama nenabalila. Každý len trčal o škole, skúškach, písomkách, poznámkach... Také vysokoškolské táraninky. Ja som si však so svojou tlupou zaspomínal na časy v základke.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Deň pred výletom som si trénoval pesničky a učil sa ich naspamäť. Mama mi išla do obchodu nakúpiť sladkosti a pollitrovku nejakej fajnej malinovky. Naložila mi to do ruksaka, pripravila veci, aby som ráno nebehal ako besný. Pamätám sa, že niekedy som už od piatej nespal. Toľká radosť. Mama mi ešte ráno nakázala, že nemám všetky sladkosti zožrať hneď keď prídem do školy a chlebík si mám zjesť cestou späť. Ok, ide sa. Autobus, vždy musel meškať alebo sa mi to vždy len zdalo, lebo som sa nevedel dočkať. Po krvopotnej hodine státia pred školou konečne dorazil. Najprv hádky, kto kde bude sedieť a potom nástup podľa abecedy. Zákutný pravdaže nakoniec. Zvyčajne som preto musel sedieť vpredu. Len čo sa autobus pohol, konečne sa mi uľavilo. Veď mama povedala, že v autobuse už môžem jesť. Tak som zožral niečo ľahké - Disko. Zapil som to. Chuť na sladké sa len prehĺbila, tak som zmákol ešte Siestu a hneď na to Deli. Zapil som to. Pozerám a deti už tiež jedia, tak si dám aj ja. Cukríky. Mama povedala, že mám ponúknuť deti okolo. Tak som dal aj spolu sediacemu. Pred Prešovom (celá trasa cca 35km) bol môj ruksak celkom vybielený. Každý bol plný očakávania. Boli sme uchvátení, keď sme videli trolejbusy. Wáw, deti jačali nalepené na oknách. Nikoho nezaujímalo to divadlo, kvôli ktorému sme prišli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po super náučnom výlete, z ktorého ma najviac fascinovali pohyblivé schody v Tescu, sme sa pobrali domov. Deti začali vybaľovať salámové rožky a ja som si spomenul na mamine slová: „Keď pôjdeš domov, daj si rožok." Lenže rožok som zhrýzol už ráno. Ešteže som si kúpil pri Tescu pukance. Cesta domov bola vždy podstatne veselšia. Spievalo sa, tlieskalo, každý sa chválil čo nakúpil. Tesne pred školou musela nasledovať pieseň: „Už sme tu, už sme tu, už sme doma z výletu..." Jáj, to boli časy. Teraz sme sa iba vezieme a vezieme. V autobuse sa rozliezal šum študujúcej mládeže, ktorá sa tvári múdro. Už mi ani mama sladkosti nenabalila, ani šuštáky som nemal na sebe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Asi po hodinke sme dorazili do Bardejova. Išli sme na exkurziu do domova sociálnych služieb. Poviem Vám, pohľad na tie postihnuté deti mi dodnes vrie v pamäti. Nedá sa zabudnúť na poskrúcané telá. Slzy vám tlačí do očí pohľad na chlapa, ktorí sa síce smeje, ale sám nevie prečo. Prsty má zahnuté do opačnej strany. Nohy skrivené, očká prevrátené. Chapík leží skrútený na posteli a nikdy sa nepohol. Ľudia, s ktorými sa kruto zahral osud. Nedal im šancu skúsiť žiť tak, ako žijeme my. Všetkým, ktorí sa o týchto pacientov starajú, vyjadrujem obrovský obdiv. Asi by som nedokázal hľadieť každý deň na ľudí, ktorí trpia. Chce to poriadnu dávku sebazapretia. V DSS ALIA Bardejov sú snáď tí najmilší pracovníci. Ústretovosť a láska, s akou pristupovali k nám, ale aj ku všetkým ostatným, mi vyrážala dych. Sú to chodiaci anjeli a vlievajú zmysel života tým, ktorí ho nemajú. Hlboká poklona v vďaka. Cesta domov sa už niesla v inom duchu. Hľadal som odpoveď na otázku, prečo niekto musí takto trpieť? Čím si to zaslúžili? Prečo oni nemajú rovnaké šance?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prajem Vám, aby sa Vám tekéto nešťastia vyhýbali...

Peter Zákutný

Peter Zákutný

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyhodťe ma dverami, ja sa vrátim oknom podám Vám ruku a poviem: "Ďakujem, aj tak som potreboval vyvetrať..." Zoznam autorových rubrík:  Ne(politické)Ne(technické)Čo život dal...Moja MYŠ(a)LIENKACítim sociálneSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu