Pravdupovediac, asi by som ho ťažko našiel. Už pekných pár dní sedím pri počítači a ťukám bakalárku. Zas som to odflákol, doháňam. Vykonávam zopár jemných pohybov, ako je načiahnutie sa po pohár, otáčanie stránok na knihách a ťukanie do klávesnice. Pravdaže, pár krát do dňa sa presuniem od pracovného stola k jedálenskému. Prinesiem zopár polien dreva, no a to je asi tak všetko. Takto to však ďalej nejde. Vonku je tak pekne a ja tu tvrdnem. Nutne potrebujem pohyb. Obliekol som si jesennú súpravičku, ktorú som v časoch aktívneho chudnutia používal na večerný beh, a vybral som sa na nákup. Obchod je vzdialený asi 200 metrov. Pre začiatok stačí. Nosom sa nadýchol mierne zohriateho vzduchu a ako odborník konštatujem: „O chvíľu je tu jar.“
Cestou tam sa nestalo nič podivuhodné. Trošku som rozhýbal stŕpnuté telo. Cestu naspäť mi však spríjemnili dvaja páni po 70-tke. Bývajú rovnakým smerom, tak mi vravia, že ma zvezú. Jeden tlačí bicykel, ten druhý je pešo, ale ok...
„A čo frajerku už máš?“ pýta sa cyklista.
Odpovedám úsmevom...
„Nežeň sa chlapče, budeš mať pokoj!“
Odpovedám úsmevom...
„Nie že si nájdeš takú, ako je moja stará. To ako bosorka. Len za mnou chodí a všetko kontroluje, podpichuje. Ja som rád, keď môžem ísť na chvíľku z domu preč. Celý život ma tak žerie.“
Odpovedám úsmevom...
„No nesmej sa ako mesiačik. Veď uvidíš, keď sa oženíš.“
Otočím sa k druhému ujkovi: „Aj vaša je taká bosorka?“
„Nie, ja som so svojou nemám problémy. Navarí, uprace...my sme sa nikdy nehádali.“
„No vidíte ujo, aj vy ste si mali takú vybrať.“ vravím cyklistovi.
Cyklista: „No, ale moja bola najkrajšia z dediny. Všetci chlapi mi závideli. Keď sme išli na voze, celá okolica na ňu zazerala. A teraz škaredá, stará a ešte aj sprostá.“
Hm...tak sa zamýšľam, kto je tu viac „sprostý?“. Nie náhodou pán cyklista? Vybral si ženu, ktorá bola síce najkrajšia, ale načo mu je to dnes?.....
